Alexík sa narodil 7.januára 2011. Prišiel na svet príliš skoro, v 31. týždni. A tu sa začína jeho nevšedný príbeh. Náš príbeh.

Bol to taký malý batôžtek, vážil len 1530 g. Ale i keď som sa v prvé dni mohla na neho pozerať len cez sklo inkubátora, cítila som z neho ohromnú silu. Chcel žiť. Verila som mu od samého začiatku.
Riziko bolo veľké a bohužiaľ neobišlo nás rozsiahle krvácanie do mozgu. Počuť doktorov, ako Vám hovoria, že z Alexíka nič nebude, že je veľmi pravdepodobné fyzické aj mentálne poškodenie, bolo veľmi bolestivé. Ale zvláštne na tom je, že za každou ich negatívnou prognózou som získavala čoraz väčšiu silu bojovať. Zbúrať všetky zákerné štatistiky. Ukázať celému svetu, čo všetko dokáže láska a viera.

A bojujeme dodnes. Už to nie je malý batôžtek, ale trochu väčší a ťažší batoh. Alex má 4 roky a 7 mesiacov. Dokáže sedieť len s oporou, nechodí a zatiaľ ani nerozpráva. Ale je veľmi múdry  Aspoň v tomto sme už štatistiku porazili. Všetkému rozumie, je večne vysmiaty šibal, ktorý zistil, že svojim úsmevom si každého získa a využíva to v plnej miere. Miluje Majka Spirita . Je veľkým fanúšikom futbalu. U nás v telke nebežia rozprávky, ale športové a hudobné kanály  V minulom roku nastúpil do normálnej škôlky medzi zdravé detičky, čomu sa veľmi teším. Veľmi ho to tam baví, má veľa kamarátov. Je krásne pozorovať deti, ktoré sú úplne spontánne, vôbec sa nepozastavujú nad tým, že je iný. Pomáhajú mu, sú jeho motiváciou a myslím, že i Alexík pomáha im. Buduje sa v nich empatia, veľa krát tak chýbajúca u nás, dospelých.

Samozrejme jeho diagnóza, ktorá znie – Detská mozgová obrna, kvadruparéza, čiže postihnutie všetkých štyroch končatín, nie je ľahká. Obnáša obrovské množstvo driny. Alexík musí dennodenne cvičiť, navštevovať rôzne rehabilitácie a iné terapie, čo znamená, že niekoľko mesiacov v roku strávime mimo domova. Ale stojí to za to. Síce sú to len nepatrné krôčky vpred, ale sú. Znamenajú pre nás nádej, tak dôležitú.

Nebudem klamať, že je to ľahké a že to zvládam vždy v pohode. Áno. Sú tu aj horšie dni. Dni, keď mám pocit ohromnej vyčerpanosti a zdá sa mi všetko čierne. Ale už viem, že vždy vyjde slnko. Alexíkov smiech je tým slnkom, ktoré rozoženie všetky mraky.
Máme pred sebou dlhú cestu. Kľukatú aj rovnú, tak ako v každom živote z Vás. Kráčame po nej vždy tvárou vpred, s neskutočnou láskou a pokorou.

Držte nám palce. Neľutujte nás, ale prosím, verte nám a prijmite nás medzi seba.
Ďakujem.
Alexíkova mamina
Katarína