Alexík sa narodil 7.januára 2011. Prišiel na svet príliš skoro, v 31. týždni. A tu sa začína jeho nevšedný príbeh. Náš príbeh.

Bol to taký malý batôžtek, vážil len 1530 g. Ale i keď som sa v prvé dni mohla na neho pozerať len cez sklo inkubátora, cítila som z neho ohromnú silu. Chcel žiť.

Verila som mu od samého začiatku.
Riziko bolo veľké a bohužiaľ neobišlo nás rozsiahle krvácanie do mozgu. Počuť doktorov, ako Vám hovoria, že z Alexíka nič nebude, že je veľmi pravdepodobné fyzické aj mentálne poškodenie, bolo veľmi bolestivé. Ale zvláštne na tom je, že za každou ich negatívnou prognózou som získavala čoraz väčšiu silu bojovať. Zbúrať všetky zákerné štatistiky. Ukázať celému svetu, čo všetko dokáže láska a viera.
Nebudem sa tu hrať na to, že od začiatku som mala vo všetkom jasno. Nemala som jasno v ničom. Ako keby cestujete do Holandska a oni Vás vysadia v Kazachstane. Bez spiatočnej letenky. Až postupne som prichádzala na to, že sa to stalo preto, aby som zistila, že Kazachstan je nádherné miesto pre život. Možno nie také atraktívne ako Holandsko, ale také ozajstné, plné hodnôt, ktoré len nie sú viditeľné ako tulipány.
Alexík už nie je malý batôžtek, ale riadny chlapisko, ktorý by zjedol aj mňa . Má 7 rokov. Dokáže sedieť len s oporou, nechodí a zatiaľ ani nerozpráva. Komunikujeme slovami Áno a nie. To dokáže povedať. Je veľmi múdry  . V tomto sme už štatistiku porazili. Všetkému rozumie, je večne vysmiaty šibal, ktorý zistil, že svojim úsmevom si každého získa a využíva to v plnej miere. Miluje rapovú hudbu a je veľkým fanúšikom akéhokoľvek športu, hlavne futbalu. V bežných rodinách sa na Vianoce sledujú rozprávky. U nás nie. U nás sme povinne museli pozerať majstrovstvá sveta v šípkach. 

Už štvrtý rok navštevuje materskú škôlku v Hlohovci, kde bol integrovaný medzi zdravé deti. Tomuto sa veľmi teším. Veľmi ho to tam baví, má veľa kamarátov a aj frajeriek.  Je krásne pozorovať deti, ktoré sú úplne spontánne, vôbec sa nepozastavujú nad tým, že je iný. Pomáhajú mu, sú jeho motiváciou a myslím, že i Alexík pomáha im. Buduje sa v nich empatia, veľa krát tak chýbajúca u nás, dospelých. Pomaličky sa pripravujeme na nástup do školy. Pokiaľ to pôjde, budeme dávať odklad, pretože tým, že verbálne nekomunikuje je ťažšie nájsť vyhovujúci spôsob učenia sa. Ale zvládneme to. Aby jedného dňa mohol vyraziť s batohom na vozíku do bežnej základnej školy. Je predsa múdra a prešibaná hlavička. 
Alexík sa i vzhľadom na jeho diagnózu zaradil v najvyššej možnej miere do normálneho života. Má svoje záľuby, svojich priateľov, veľa voľnočasových aktivít. Aj keď s tým voľným časom bojujeme stále, pretože súčasťou jeho každodenného života je cvičenie, doplnkové terapie, za ktorými musíme cestovať.

Neviem, ako prebehlo 7 rokov. Na jednej strane mám pocit, že to je okamih, na strane druhej, že to bolo v minulom živote. Nie len Alex dozrel. Za tých pár rokov som i ja iná. Stále to hovorím, že to on je mojim učiteľom. Učí ma pokore, trpezlivosti, zmiereniu ale zároveň mi dáva silu pretĺkať sa nástrahami nášho nie bežného života. Stal sa zo mňa pevný pilier, ktorý nestrhne rozbujnená rieka. Možno sa trochu vyleje na breh, ale vždy sa voda vráti do svojho koryta a pilier zase o niečo silnejší zostane stáť pevne na svojom mieste.
Ďakujem, že ste súčasťou našich životov, že ste nás prijali medzi seba.

Život je ako kniha, niekedy komédia, inokedy dráma. V každom prípade stojí za to si ho prečítať a ja čítam veľmi rada. 
Alexíkova mamina
Katarína